Seriál, niekoľko celovečerných filmov a divadlo. To všetko už stihla a stíha Judit Bárdos…

Tri veľké roly vo filmoch, jedna z hlavných úloh v seriáli, milostné scény, divadlo, spolupráca s kozmetickou značkou. Je toto život, aký ste si vysnívali?

Pravdupovediac, nikdy som nemala jasnú a konkrétnu predstavu, čím chcem byť. Bavila ma hra na klavíri, tanec, recitovanie, čítanie knižiek, pozorovanie ľudí. Chvíľu som chcela byť džezovou klaviristkou, no neskôr, v maturitnom ročníku, som začala koketovať s myšlienkou ísť študovať nie klavír, ale herectvo. Prijali ma na VŠMU do ročníka pána profesora Emila Horvátha. Tam som zistila, že toto povolanie je naozaj krásne. Teraz som dva roky po škole, teším sa z toho, že sa mi darí. Uvidíme, čo bude ďalej, sama som zvedavá. O týchto ponukách, ktoré ste vymenovali, som nikdy ani nesnívala, jednoducho si ma nejako „našli“. Momentálne som veľmi šťastný človek, lebo môžem robiť povolanie, ktoré je nádherné, ušľachtilé, a ktoré ma baví.

Už sa čo-to popísalo o vašich prsiach vo filme. Beriete nahé scény ako bežnú súčasť herectva?

Snažím sa to tak brať. Herec pracuje celým svojím vnútorným aj vonkajším „ja“. Nahé scény nemám rada a teším sa, keď sa nemusím odhaliť. No ak ide o takú krásnu prácu, akou bolo nakrúcanie filmov Dom či Fair play, nahota mi neprekáža a som poctená, že môžem účinkovať v takom projekte.  Ale z článkov, ktoré sa objavili na internete či v časopisoch, som naozaj znechutená. Tam ma opisujú ako herečku, ktorá nič iné nerobí, iba sa pred kamerou vyzlieka, a preto v tých filmoch hrá. Je to veľmi nepríjemné a som z toho smutná.

V novom seriáli balansujete medzi novou a starou láskou. Ako sa vám hralo s vašimi filmovými partnermi Janom Révaiom a Alexandrom Bártom?

Honza a Ňusi boli úžasní. Aj pracovne, aj ľudsky. Niet pochýb, že sú to profesionáli. Ale nie vždy sa stane, že sa hereckí kolegovia dokážu otvorene porozprávať aj mimo kamier, rozumejú si a vedia sa spolu zasmiať. S nimi to tak bolo, takže na túto spoluprácu mám krásne spomienky.

Stalo sa vám niečo podobné aj v reálnom živote?

Pri každej novej láske sa občas objavia spomienky na tie staršie lásky, nie? Ale ak myslíte na taký trojuholník, aký sa odohráva  v Doktoroch, to sa mi zatiaľ nestalo. A dúfam, že sa ani nestane.

V súvislosti s vašimi filmami ste absolvovali množstvo prezentácií, festivalov, rozhovorov. Je vám táto tvár herectva príjemná?

Niekedy sa tie otázky a poznámky opakujú, vtedy to pre mňa nie je až také zaujímavé, ale tieto prezentácie sú veľmi dôležité, aby bol film úspešný. Čo sa týka festivalov, to je veľmi príjemné, osobné stretnutia s divákmi sú pre mňa veľmi inšpiratívne. To je v podstate tá „ľahšia“ a „oddychová“ časť projektov.

JUDIT BARDOS

A čo líčenie? Pri natáčaní a hraní trávite dosť času v maskérni. Líčite sa aj mimo kamier a divadelného osvetlenia?

V bežný pracovný deň, keď idem na skúšku a potom na predstavenie, sa nelíčim, večer v divadle sa aj tak musím nalíčiť. Keď idem na nejakú akciu, nalíčim sa, ale väčšinou veľmi jednoducho a rýchlo. Mimo kamier a divadla chodím najradšej nenalíčená, lebo viem, že vtedy moja pleť oddychuje a regeneruje sa.

Napriek tomu ste sa stali tvárou kozmetickej značky Dermacol. Ako sa teda Judit Bárdos stará o svoju mladú pleť?

Ráno a večer si na tvár dávam krém a pred spaním sa vždy odlíčim. Mojou absolútnou jednotkou je micelárna voda Dermacol Detox & Defence.

To je celé moje tajomstvo :-)

Ak by ste teraz vysypali kabelku, čo z kozmetiky by sme tam našli?

Make-up, púder, farbu na líčka, riasenku, očné tiene Dermacol Quattro, ceruzku na oči a lesk na pery.

Líčenie je len jednou z mnohých súčastí herectva. Inou je fyzická aj psychická príprava na úlohy. Vo filme Fair Play ste hrali bežkyňu a tvrdo trénovali niekoľko mesiacov. Ostali ste verná pohybu aj po skončení filmu?

Ostala, dodnes si občas chodím zabehať. Nie sú to už také intenzívne tréningy ako  počas príprav na Fair play. Už nemám osobného trénera a  pravidelne trikrát do týždňa bežecký tréning. Okrem toho sa dosť „nabehám“ aj na javisku.

Kde najradšej behávate?

V podstate všade, ale najradšej v Senci pri Striebornom jazere.

Lákal by vás život v osemdesiatych rokoch, kde sa Fair Play odohráva? Oblečenie, účesy…

Rozhodne nie. Vyskúšať si takýto účes a oblečenie v rámci nakrúcania bolo zaujímavé, ale myslím si, že dnes je móda oveľa atraktívnejšia, ako bola v 80-tych rokoch. Som šťastná, že nežijem v komunizme. A nemyslím teraz na módu, ale na slobodu.

JUDIT BARDOS - V TICHU

Inou šálkou kávy bol film V tichu. Nebáli ste sa filmu bez slov?

Nie. Predošlé práce režiséra Zdenka Jiráského som už poznala, takže som vedela, že som v dobrých rukách, že ma dokáže usmerniť a môžem mu dôverovať.

Vaša postava Edith Kraus vám umožnila skĺbiť lásku k hudbe a herectvu. Čo bolo najťažšie na filmovaní?

Ťažké boli scény, keď som hrala na klavíri. Musela som sa vtedy sústrediť na dve veci naraz: presne a dobre zahrať klavírnu skladbu, a zároveň na tú skladbu nemyslieť. Jednotlivé tóny museli byť až na druhom mieste, na prvom mieste museli byť pocity a myšlienky Edith Kraus. Skrátka, musela som byť klaviristka a herečka zároveň.

Nezatúžili ste na chvíľu zmeniť svoju úlohu a predsa len sa vrátiť ku klavíru? Boli ste nádejnou klaviristkou.

Momentálne mám pocit, že herectvo ma maximálne napĺňa a nemám potrebu sa ku klavíru vrátiť. Občas si, samozrejme, zahrám, no už necvičím štyri hodiny denne, ako keď som chodila na konzervatórium.

Kedy u vás zvíťazilo herectvo?

Bolo to asi v treťom ročníku na konzervatóriu, keď som si uvedomila, že divadlá navštevujem oveľa radšej ako klavírne koncerty. Vtedy mi prvýkrát napadlo, že by bolo dobré skúsiť šťastie na prijímačkách na herectvo, aby som vedela, či mám herecké nadanie alebo nie.

Boli ste so spolužiakmi z VŠMU vydarená partia? Zvyknú sa tam zrodiť pevné priateľstvá. Stretávate sa aj teraz?

Áno, rozumeli sme si a mali sme medzi sebou pekné vzťahy, ktoré trvajú doteraz, aj keď už nie sme v každodennom kontakte. Ja som momentálne v Komárňanskom divadle, ostatní sú v Martine, Bratislave, Košiciach a iní v zahraničí. Niektoré inscenácie, v ktorých sa stretneme, sa hrávajú dodnes, z čoho sa veľmi teším, lebo sa aspoň vídame častejšie. Najintenzívnejšie sa stretávam so spolužiačkou, ktorá je jednou z mojich najlepších kamošiek.

Vysnívané úlohy vraj nemáte, na svoj mladý vek ste realistka. Nenájde sa napriek tomu niekde v kútiku duše tajná túžba zahrať si napríklad Júliu?

Júliu by som si samozrejme rada zahrala, no keď to nevyjde, tak určite vyjde nejaká iná postava, ktorá je takisto krásna ako Júlia. Je ich, našťastie, vo svetovej literatúre dosť.

Pre časopis EVA 2/2015